evab

O myslení, takom i onakom.

              V tomto denníku som sa z rozhovoru s Matejom Landlom dozvedela , že jeho otec sa k minulej dobe vyjadril, že minimálne toľko rokov, čo tento štát gniavil komunizmus a pokrútil myslenie ľudí, bude trvať náprava. Musia sa vymeniť dve generácie, aby sa zmenilo myslenie ľudí. Nespomenul žiadny dôvod, či príklad, ktorý ho doviedol k takýmto záverom. Neobjasnil, čo si predstavuje pod spojením pokrútené myslenie a je škoda, že sa novinári, ktorí vedú podobné rozhovory nepýtajú podrobnejšie na to, v čom sme takí pomýlení, že sa budú musieť vymeniť až dve generácie, aby došlo k náprave.

               Socializmus u nás trval 40 rokov, čo nie je ani jedna celá generácia, je to zlomok z celej našej histórie V čom teda bola jeho sila, ktorá spôsobila, že sa budú musieť vymeniť dve generácie, aby sa prestali prejavovať jeho škodlivé účinky. O našom terajšom správnom smerovaní nás 30 rokov denne presviedčajú všetky média, politici, umelci, mimovládne organizácie a hlavným pomocníkom v tomto úsilí by im mal byť najmä sám život, ktorý žijeme. Tak prečo potom dve generácie.

              V niektorú nedeľu v O päť minút dvanásť, v diskusii o dôchodkovom strope, Igor Matovič povedal, že komunistov nemal rád lebo nám brali slobodu, ale jedno, čo tu bolo spravodlivé bolo, že matkám s deťmi sme ukazovali ako spoločnosť, že sú pre spoločnosť dôležité. A matky s deťmi mohli odchádzať do dôchodku skôr. A mieni túto myšlienku presadzovať do zákona o dôchodkoch.

              V poľovníckej relácii Halali som sa dozvedela, že Európa v súčasnosti zápasí s ústupom včelárstva, a že štátne lesy prostredníctvom slovensko maďarského cezhraničného projektu financovaného z európskych fondov, zakladajú lesnú včelnicu v Topoľčiankach. Pán riaditeľ vysvetlil, že v minulosti už takáto včelnica výborne fungovala, koncom osemdesiatych rokov, v čase veľkých spoločenských zmien sa však včelstvá, kone, píly, traktory rozpredali, čo je škoda, pretože rozbehnuté dielo sa prerušilo.

              V ženskom časopise som sa dočítala, že Martina Navrátilová povedala : “ Jediné, čo sa za komunizmu robilo dobre, bol možno prístup k športujúcim deťom. Chlapec, či dievča, všetci bez rozdielu mali možnosť rásť a keď ste priniesli domov medailu, boli ste hviezdou.“ To, či by podobný prístup nebolo vhodné uplatňovať aj dnes nespomínala.

              A naopak, predkladatelia návrhov zmien v rôznych oblastiach nespomínajú, že to, čo navrhujú pre zlepšenie života občanov, tu v minulosti bolo, iba sa z neznámych dôvodov porušilo. Ale ľudia, ktorí v tom čase žili to vedia. Možno s tým súvisia tie dve generácie.

              V poslednej dobe sa spomínalo všeličo. Čo z toho sa zrealizuje a ako, je neisté, snáď to bude v prospech všetkých.

               Obyčajné záchytné stanice. Boli tu, v našom meste tiež, na celom Slovensku 40, porušili sa a teraz som niekde zachytila, že ich otvorenie sa stáva opäť celospoločenskou potrebou, je o tom presvedčený aj Bratislavský samosprávny kraj na čele so županom Jurajom Drobom a v súčasnosti je už v NR v druhom čítaní zákon o ich zriaďovaní.

              Zdravotné strediská . Vlani v Aktualitách uverejnili v článku “ Vrátia sa do dedín malé zdravotné strediská“? myšlienku bývalého ministra zdravotníctva, ktorý uvažoval, že je potrebné ich vrátiť tam, kde boli ľudia v minulosti na ne zvyknutí.

              Materské školy a detské jasle. V spomínanej diskusnej relácii Igor Matovič povedal okrem iného, že 13 tisícom rodín chýba škôlka, podobne sa vyjadrila európska komisia v súvislosti so zamestnanosťou slovenských žien, kde má Slovensko podľa jej vyjadrenia rezervy, o tom istom probléme debatovala aj Silná zostava na RTVS . A spomínali sa eurofondy. Aj bez nich sme v našom mestečku mali štyri škôlky, dnes sú tri ale možnože stačia. U nás sa našťastie vo veľkom nerušili ako v niektorých mestách. Inak sú na tom jasle. Tých sme mali pätoro, z toho troje závodné a dvoje obecné, rodičia do nich vodili svoje deti a ženy chodili do práce. Dnes máme jedny súkromné. Celkom najnovšie na podporu jaslí vypísalo výzvu ministerstvo pôdohospodárstva. Po tridsiatich rokoch – na údržbu aj vytváranie nových miest.

              Duálne vzdelávanie. V poľnohospodárstve, spadajúcom pod spomínané ministerstvo existovali učňovky, stredné školy, vysoká škola, a tiež podnikové štipendiá a prax na všetkých stupňoch. A tak to bolo prepracované a fungovalo vo všetkých odvetviach hospodárstva.

              Zavlažovacie systémy. Ďalší úsek, na ktorý ministerstvo pôdohospodárstva vypísalo pred pár dňami výzvu, aby pomohlo poľnohospodárom budovať nové a rekonštruovať staré, pretože naposledy boli budované pred tridsiatimi rokmi.

              Keby sme si nesmelo položili opačnú otázku.

              Ako by to u nás vyzeralo keby socializmus trval doteraz? Spolupracovníčka Gustáva Husáka napísala jeho myšlienku k novembrovým udalostiam, ktorá znela približne takto: „Škoda, že sme prerušili kontinuitu, tam, kde sme boli, sa už nikdy nedostaneme.“

               Učili nás k úcte k rodičom, k starším, k ženám, k učiteľom, k predkom, k všetkým ľuďom na svete. Tiež k tradíciam, k rodnému jazyku, k súcitu so slabšími. Učili nás pomáhať si navzájom, byť užitočným aj pre ostatných, nebyť ľahostajným k starostiam, k nešťastiu ostatných, mať rád svoju vlasť, vážiť si mier. A tiež, že všetci ľudia sú si rovní, že všetci majú právo žiť dôstojne a v mieri, nie jeden na úkor druhého, nie hľadieť na svoj prospech bez ohľadu na druhých, nielen medzi ľuďmi ale aj medzi národmi, krajinami.

              Dnes sa dozvedáme toto.

              V kapitalizme ľudia denne podvádzajú a sú nútení k morálne pochybným rokovaniam. Napriek tomu neexistuje lepší ekonomický systém, povedal nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Robert Shiller. Hovorí, že takmer všetci v kapitalizme nejako podvádzajú, aj keď väčšinou nechcú, príliš veľa morálky si človek nemôže dovoliť, inak bude zmietnutý nemilosrdnou silou kapitalizmu, takže prežiť môžu iba tí, ktorí sú ochotní podvádzať. Ak niekto oklame iných, musia oklamaní robiť to isté.

              Prečo?

              Po toľkých útrapách, koľkými ľudstvo prešlo za vyše dvadsať storočí naprieč všetkými dobami, systémami, náboženstvami, by homo sapiens mal dôjsť iba k takémuto ničotnému záveru?

Ako nazvať takéto myslenie?

Eva Bednárová