Myslím preto, aby sme si dobre uvedomovali čo hovoríme. Trebárs Mikuláš Dzurinda, ktorý sa v ČT24 veľmi zanietene, pritom veľmi povrchne vyjadroval k vzájomným vzťahom EÚ, Nato a Ruska po afére s dvojitým agentom S. Škripaľovom.
Mne sa zdalo, že pohovoril strašne veľa nezmyslov, ale ten záver hádam nemohol myslieť vážne. Snáď to bolo obyčajné šuchorenie peria, napínanie svalov, čiže predvádzanie sa, snaha zapáčiť sa dnešnej divnej západnej politike. Možno sa teraz za to aj hanbí, cíti sa trápne, keď príde medzi ľudí, napr. do divadla a rozmýšľa, čo si o ňom ľudia môžu myslieť. Človeku by ho bolo aj ľúto, lebo každému sa nám niekedy podarí niečo tresnúť.
Povedať, že k svojej tradičnej soft power vo vzťahu k Rusku musí Európa pridať keď treba, či sa nám to páči alebo nie aj hard power, to znie tak ľahko, trochu zaujímavo, nezáväzne, šibrinkovanie so slovíčkami, aj keď sa tvárime veľmi oduševnene, keď ich vyslovujeme.
Ale keby rozprával po slovensky, a teda by musel povedal, že voči Rusku by sme okrem ľahkej sily mali ukázať aj silu ťažkú, a nielen ukazovať a odstrašovať, ale keď je treba aj zasiahnuť, určite by v ňom hrklo: “ čo to preboha hovorím“. A mohlo by to viac zaujať aj moderátora a doviesť ho k otázke, čo si pán expremiér pod týmto výrokom predstavuje. Že by sme mali napadnúť Rusko? Zaútočiť? Čo by bolo ďalej? Ako by to pokračovalo? Aké by to malo dôsledky? Rusko by sa zľaklo, zrazilo opätky a prestalo o sebe rozhodovať ako svojprávny, suverénny štát ? A prečo by sme to vlastne mali urobiť? Prečo? Takú hrôzu. Zaujímalo by ma veru ako by to rozviedol. Veď Rusko to nie je nejaký abstraktný pojem, to sú ľudia, ľudia ako my, ľudia ako všetci ostatní na svete. Koľkých ľudí by sa takýto jeho principiálny postoj (takto sa vyjadril) dotkol? A ako? Neviem, či si to vie niekto predstaviť.
(Inak tí „my“ , v mene ktorých stále hovorí, to je EÚ a Nato – keď sme do nich vstupovali, sľubovali nám večný mier a raj na zemi, rušili sme základnú vojenskú službu, zbrojársku výrobu apod., lebo nič z toho sme už nikdy nemali potrebovať. A po pár rokoch obrat o 180 stupňov. Pravdaže to by bolo pre M. Dzurindu a spol. maličkosť zdôvodniť).
V istej časti rozhovoru sa vyjadril, že Rusko, akoby bytostne potrebovalo triedneho nepriateľa a na poznámku moderátora, že sankcie voči Rusku vyvolávajú skôr opačný obraz odpovedal, že my nemáme na výber.
Tak čo napríklad to, čo dnes v politike, najmä zahraničnej úplne chýba. Rozhovory, rokovania, stretnutia na akýchkoľvek úrovniach, dohody, konferencie do úmoru sveta a po celom svete. Iste by sa na nich aj niečo zarobilo, aj keď to pravda, nikdy nemôže byť toľko ako na zbraniach.